Na Slovensku sa denne opakuje scenár, v ktorom sa deti stávajú rukojemníkmi súdnych sporov a rodičovských vojen. Oficiálny slovník hovorí o „najlepšom záujme dieťaťa“. V praxi to však často znamená, že vôľa dieťaťa je úplne ignorovaná a presadzuje sa len moc jednej strany – rodiča, ktorý má viac prostriedkov, kontaktov či priazeň systému.
Inštitúcie, ktoré by mali byť garantom spravodlivosti, sa tak stávajú nástrojom útlaku. Deti sa ťahajú od jedného rodiča k druhému, bez ohľadu na ich city, väzby a prirodzené potreby. Rodičia, ktorí stratia dôveru v spravodlivosť, siahajú k vlastným riešeniam – k únosom, k skrývaniu detí, k činom, ktoré by inak nikdy neurobili.
Štát to nazve porušením zákona. Ale kto pomenúva fakt, že to boli práve inštitúcie, ktoré rodičov dohnali k zúfalstvu? Že nešlo o impulzívny čin, ale o reakciu na dlhodobé ponižovanie a ignorovanie hlasu dieťaťa?
Fráza „najlepší záujem dieťaťa“ sa v našich končinách zvrhla na prázdnu nálepku. Používa sa, aby legitimizovala moc jedného rodiča a umlčala druhého. V skutočnosti by mala znamenať rešpekt k dieťaťu, k jeho želaniam, k jeho psychickému zdraviu. Namiesto toho sa stala štítom, za ktorým sa skrýva inštitucionalizovaná tyrania.
Dôsledky sú tragické: rozdelené rodiny, traumatizované deti a spoločnosť, ktorá zatvára oči. Každý ďalší prípad únosu dieťaťa jedným rodičom je nielen rodinnou tragédiou, ale aj obžalobou slovenského justičného systému.
Ak bude štát naďalej ignorovať vôľu detí a ich skutočný záujem, bude pribúdať rodičov, ktorí vezmú „spravodlivosť“ do vlastných rúk. A potom už nebude možné hovoriť o ochrane detí – len o ich zneužívaní v mene systému.
