Keď sa povie „systém“, predstavíme si niečo, kde platia pravidlá. Kde sa každý môže oprieť o istotu, že ak sa bude správať férovo, bude mať šancu uspieť. Kde je ochrana pre slabších a podpora pre tých, ktorí ju práve potrebujú. Lenže to, čo žijeme dnes, systémom nie je. Je to džungľa.
V tejto džungli sa deti nestávajú predmetom starostlivosti, ale korisťou. Často rozhoduje to, kto je bezcharakternejší, kto dokáže viac klamať, ponižovať či šikanovať. Niekedy sú to deti medzi sebou, no ešte horšie je, keď sú to dospelí – rodičia či dokonca učitelia. Tam, kde by malo byť bezpečie a láskavosť, vzniká boj o moc a prežitie.
Detský svet by mal byť priestorom, kde sa učia dôvere, spolupráci a tvorivosti. Ak ich však vystavíme prostrediu, kde sa presadí len ten, kto je zákerný a hlasnejší, učíme ich presný opak: že hodnota človeka nie je v dobrote, ale v sile manipulácie. To nie je príprava na život, to je krutá škola prežitia.
Ako rodičia cítime, že problém nie je len v samotných deťoch, ale v podmienkach, ktoré im vytvárame. Ak sme my – dospelí – zavalení starosťami o peniaze, bývanie, základné istoty, nemáme energiu ani čas na to, čo je najdôležitejšie: byť prítomní pri svojich deťoch. A tak sa z priestoru, ktorý by mal byť bezpečný, stáva aréna.
Ak chceme hovoriť o systéme, potrebujeme:
jasné pravidlá a ochranu pre deti, aby nikdy neboli korisťou,
podporu pre rodičov, ktorí vychovávajú v ťažkých podmienkach,
zodpovednosť inštitúcií, aby učitelia a školy boli skutočným bezpečným priestorom,
komunitu rodičov, ktorí si navzájom pomáhajú, namiesto toho, aby medzi sebou súťažili o to, kto „prežije“.
Systém nie je len o zákonoch a predpisoch. Je to o spoločnom dohode, že deti chránime. Že sa k nim správame s úctou a že ich neučíme prežiť v džungli, ale žiť v spoločnosti.
Kým toto nebude platiť, nemôžeme hovoriť o systéme. Len o džungli, kde slabší trpia. A to si naše deti nezaslúžia.
